Začnime tou základnou otázkou: Prečo plávanie?

V roku 1997 som mal 4 roky, vyrastal som v Bratislave a mal som to šťastie, že zimák, futbalový štadión, atletická dráha, baseballové ihrisko, haly na volejbal, hádzanú, džudo a všetko možné bolo od nášho bytu 15 minút pešo. Tak prečo ma naši za ruku doniesli zrovna na plaváreň? Odpoveď je jednou z obľúbených anekdot môjho otca. Povedzme to tak, že som nebol zrovna pohybovo nadané dieťa, aj pri pomalej chôdzi som sa potkýnal o čiary namaľované na chodníku, kopať do lopty som nevedel a radšej som sa hrával sám ako s inými deťmi. K tomu som do vienka dostal astmu, alergie a imunitu ktorá zlyhala vždy keď slnko zašlo za oblaky. Zasadla teda rodinná rada, aby rozhodli ako zo mňa spravia odolnejšieho človeka a voľba padla plávanie, kde môj úhlavný nepriateľ – gravitácia, nehrá až takú rolu.

„Tak ukáž čo vieš...“

Prvé výcviky som absolvoval s pánom ktorého úvodná veta bola: „tak ukáž čo vieš“ keď vás hádzal do vody a hlavnou pomôckou bol mop, ktorým deti buď vyťahoval nad hladinu, alebo ich odtláčal od brehu, aby plávali viac. Bola to veľmi svojská, ale za to efektívna metóda a napriek miernej traume som po pár týždňoch odplával svoju prvú 25ku. Chorý som býval stále menej a silnejšie pľúca znamenali, že aj astma sa postupne strácala. Plán našich zafungoval a ja som čakáreň u lekárky vymenil za plaveckú šatňu. Po pár mesiacoch som dostal svoju prvú registračnú kartičku a ako člen klubu som plával viac a viac.

Prečo som pri plávaní vydržal?

Teraz je na čase odpovedať na druhú základnú otázku: Prečo som pri plávaní vydržal? Povedzme si pravdu. Nie je to ten najzaujímavejší šport, ani pre plavca, ani pre diváka. Pozerať sa celý tréning na čiernu čiaru pod sebou a plávať od steny, k stene, v kyslíkovom dlhu, zatiaľ čo počujete len špliechanie vody nie je niečo, čomu hovoríme zábava. Mne to z nejakého dôvodu prišlo zmysluplné a vždy keď som mal krízu, zapojili sa otec s mamou vysvetlili mi prečo by som mal pokračovať. Túto výchovnú radu máte grátis: Vždy keď som prišiel domov so slzami v očiach a chcel sa na to vykašlať, otec mi vysvetlil, že už zaplatil klubu za ďalší mesiac a teda ešte ten musím vydržať. Potom zdvihol telefón a zavolal trénerovi, nech ma chvíľu chváli. A komu sa nepáči, keď ho druhí chvália. Po pár dňoch sa môj elán a entuziazmus vrátili a kariéra pokračovala.

Ďalším silným faktorom boli tréner a skupina, v ktorej som plával. Všetko sme boli decká v jednom veku a výborne sme spolu vychádzali. Napriek tomu, že plávanie je individuálny šport, osamote sa nedá robiť. V bazéne sme si síce moc nepokecali, ale zato sme vedeli hodiny tliachať v sprche po tréningoch, pri domácich úlohách ktoré sme robili pred tréningami, alebo po vonku, boli sme skrátka nerozluční. V tom čase bol naším trénerom Jozef Světlík a dodnes si pamätám ako sme každú sobotu ráno po tréningu ďalšiu pol hodinu sedeli a počúvali ako nám rozprával o tom čo môžeme dosiahnuť, kam sa vieme tým športom dostať, aké krajiny môžeme navštíviť, o plaveckých hviezdach, o veľkých pretekoch a ja som hltal každé slovo.

Týmito debatami vo mne dokázal zapáliť iskru, ktorá mi vydržala až do dnes. Naučil ma byť hrdý na to čo robím, ukázal mi, že ak budem poctivý a pracovitý tak to môžem dotiahnuť ďaleko. A pri mojej tvrdohlavosti to bolo ako liať benzín do ohňa. Tréningy sa pre mňa stali niečím posvätným a aby som jeden vynechal musel som byť buď ťažko ranený, alebo ležať v teplotách. Prvý tréning ktorý som v živote vynechal len z dôvodu, že sa mi nechcelo vstávať skoro ráno po prílete zo sústredenia bol tento rok. Mám 31 rokov. True story.

A kam ísť ďalej vo svojich 14tich ? 

A aby som ho ešte raz pochválil, presne vedel, kedy ma má poslať preč aby som sa posunul v plávaní ďalej. Keď som mal 14 zariadil môj prestup ku Gabovi Baranovi. A tým naozaj začala moja plavecká kariéra. Ale to už je iný príbeh, o ktorom si môžeme povedať niekedy nabudúce. 

Takže, aby som to zhrnul, začal som plávať veľmi skoro lebo som bol nešikovný a chorľavý a vydržal som pri tom, lebo som mal obrovské šťastie na rodinné zázemie, ľudí okolo seba a trénerov vo svojom detstve. A áno, táto moja cesta má aj svoje nevýhody, dodnes som vo futbale podpriemerný, na korčuliach viem brzdiť len do jednej strany a akýkoľvek pohyb mimo vody sa učím 3x dlhšie než niekto, kto mal športovo všestrannejšie detstvo.

Tak nabudúce pri ďalšom pokračovaní :)

Rišo